Mím s prenikavým hlasom

Autor: Tomáš Hasala | 4.6.2013 o 23:15 | Karma článku: 8,92 | Prečítané:  459x

Milan Sládek je človek, ktorý sa umelecky presadil v zahraničí. Dá sa dokonca povedať, že vo svojom odbore patrí k svetovej extratriede. Veľkú časť svojho profesionálneho života strávil v nemeckom Kolíne nad Rýnom, kde okrem založenia svojho Divadla Kefka, v tom čase jedinej stálej pantomimickej scény v západnej Európe, v roku 1976 inicioval a až do roku 1987 spoluorganizoval unikátny medzinárodný festival pantomimického umenia Gaukler. Svoje rodné Slovensko navštevuje pravidelne, po novembri dokonca opäť niekoľko rokov pôsobil v Bratislave, kde aj jeho zásluhou povstalo z ruín petržalské divadlo Aréna. Napriek tomu je bežnému slovenského publiku málo známy, rozhodne menej, ako bežná hlásateľka športových správ na niektorom z našich televíznych kanálov.

Na toto som intenzívne myslel počas potlesku (Best of Sládek - predstavenie pri príležitosti 75. narodenín slovenského míma, 5.5.2013). Nie preto, že by bol potlesk nemastný-neslaný, ako v Bratislave väčšinou býva. Práve naopak, prítomní diváci sa svojmu obľúbencovi odvďačili dlhým a oduševneným aplauzom. Veľká sála činohry SND však nebola ani zďaleka úplne plná. Cítil som sa zahanbene.

Môj pocit hanby bol o to paradoxnejší, že nie som nekritickým obdivovateľom pantomímy v podaní Milana Sládka. Aj toto predstavenie bolo pre mňa zmesou hypnotizujúcich aj nudných momentov. Práve počas tých, ktoré ma ako diváka neoslovovali, som sa neubránil roztržitým úvahám nad tým, prečo si na Slovensku nevieme uctiť ľudí, ktorí niečo dokázali.

V susednom Česku by bol Milan Sládek celebrita. Zúčastňoval by sa spoločenských podujatí, natáčali by o ňom dokumentárne filmy, bol by inšpiráciou pre tých, ktorým napadlo, že prestupovať hranice je možné. Nie tak u nás doma.

Naozaj si netrúfam povedať, v čom korení toto naše charakteristické ignorantstvo. Zvykne sa spájať s mentalitou dlho porobeného národa, s našou tzv. plebejskou náturou. Určite nepomohlo ani 40 rokov umelo nastoľovaného rovnostárstva, ktoré v skutočnosti nebolo ani rovnostárstvom, lebo vzdelanie bolo podozrivé, nebezpečné, a úspech v zahraničí, najmä tom zlom imperialistickom, hrozil trestom. Aj dnes, po takmer 25 rokoch,  počas ktorých došlo k veľkej renesancii záujmu o vzdelanie (v jeho kvalite sa, žiaľ, ešte neodráža, skôr naopak), je slovo elita na Slovensku chápané výlučne negatívne. Dodnes platí, že "svojich" radšej pohaníme, ako vyzdvihneme, a úplne najradšej mlčíme.

Myslím si, že kým sa toto nezmení, nezmení sa ani veľa iných vecí, s ktorými sa nám zle žije.

Späť k predstaveniu a k Milanovi Sládkovi: skutočným divadlom pre mňa bolo to, čo prišlo po skončení klaňačky. Niekoľko desiatok divákov sa zhromaždilo v nehostinnom vestibule novostavby SND na avizovanej autogramiáde knihy Umenie okamihu (Slovart, 2010). Nechcelo sa mi tlačiť v rade, tak som sa oprel o šatňový pult a viac ako pol hodiny sledoval rozhovor míma so svojimi fanúšikmi. Keďže moje pozorovateľňa stála iba pár krokov bokom od stolíka s knihami, bolo to tak trochu voyerske predstavenie. Väčšina ľudí pri stolíku pripomínala svoje častokrát veľmi dávne stretnutia s Milanom Sládkom, mím reagoval, nechával pozdravovať konkrétnych ľudí, spomínal, bolo zjavné, že osobná rovina situácie mu robí radosť. Aj neznámym ľuďom, ktorých bolo pomenej, po podpísaní knihy podal ruku a zakaždým vstal zo stoličky, 75-ročný človek po náročnom fyzickom výkone, akým sólové pantomimické predstavenie nepochybne je.

Ako posledný, v už celkom vyprázdnenej budove, pod nezúčastneným dohľadom divadelného ochrankára v absurdne nepatričnej uniforme, som sa k stolíku dobral aj ja. Umenie okamihu mám doma, videl som ho na vlastné oči a počul na vlastné uši. Nikdy neviete, kedy a ako zažijete niečo naozaj zaujímavé.

Tomáš Hasala

PS: Pre narušenie nostalgie za starými dobrými časmi, krátky úryvok zo spomienok Milana Sládka na Bratislavu krátko po novembri: "Michalská ulica mu pripadala ako zlý sen, opustené domy, rozbité obloky, dosky trčiace z okien. Potom Nový most a zbúraná veľká časť starej Bratislavy. "Nádherný" prístavok Slovenskej národnej galérie, zbúraná synagóga a celé podhradie." (Často si hovorím, keby sa to tak na malú chvíľu dalo vrátiť späť, na osvieženie pamäti, na vytriezvenie - TH)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Michal Gučík o návšteve Danka: Možno mám len dobrý kávostroj

O vypovedaní koaličnej zmluvy som sa dozvedel z médií, tvrdí Gučík.

PLUS

Takto očividne kradnúť, to sa vymyká zvyklostiam, hovorieval Dzurinda

Peniaze na vedu sa na Slovensku rozdeľujú hlboko pod úrovňou civilizovaného sveta.


Už ste čítali?