reklama

7 dní do pohrebu

Na druhý pokus sa mi podarilo získať lístky na predstavenie Slovenského komorného divadla (Martin) podľa rovnomennej literárnej predlohy Jána Roznera. Napriek pozitívnym kritikám som nebol sklamaný. Naopak.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Málokedy idem do divadla vzrušený, ale tento raz som bol naozaj veľmi zvedavý na to, ako sa autorom podarilo preniesť do javiskovej podoby prózu, ktorá je dokonale nejavisková. Roznerov autobiografický text je špecifický aj na čítanie, nie to na inscenovanie. Kniha plynie pomaly, na úvod (a vlastne aj neskôr) rozčuľuje svojou popisnosťou, čitateľ musí Roznerov neobvykle vecný až suchopárny štýl prijať, ale potom sa prepracuje k nevšednému zážitku. Okrem nespornej faktografickej hodnoty (atmosféra nastupujúcej normalizácie, tichej a psychologicky brutálnej, je zachytená naozaj majstrovsky, a rovnako zaujímavý je mozaikovito načrtnutý príbeh Zory Jesenskej a Jána Roznera, dvoch veľmi odlišných, no výrazných postáv povojnovej slovenskej kultúry) kniha zaujme práve neliterárnosťou, ktorá Roznerovmu rozprávaniu dodáva zvláštnu silu a autenticitu.

S veľkým potešením konštatujem, že podobne majstrovskú prácu odviedol pri dramatizácii textu Peter Pavlac (toto som pred zhliadnutím inscenácie považoval za rizikové miesto, keďže nie tak dávno som si v Astorke, kam inak chodím rád, odtrpel jeho Červenú princeznú, príbeh Galiny Brežnevovej, ktorý síce čiastočne zachraňovala vynikajúca Zita Furková, ale text bol taký riedky a drevený, že zvyšným hercom sa ich slabé výkony ani nedali vyčítať). Pavlacov výkon je o to cennejší, že popisný monologický text transformoval do pútavej dramatickej podoby a pritom dokonale zachoval jeho špecifickú atmosféru. Pri dramatizáciach literárnych predlôh som sa ešte asi nestretol s tak dôsledne zachovaným charakterom diela, jeho vône, tempa, vyžarovania, výpovede. (Ak mali na dramatizácii podiel aj dramaturg Róbert Mankovecký a režisér Ľubomír Vajdička, vďaka patrí aj im.)

S dobrým textom a dobrými hercami dokáže dobrý režisér stvoriť to, čomu sa hovorí divadelný zázrak (alebo zážitok, ale toto slovo sa používa tak často a tak nezmyselne, že stratilo svoj význam). Viac ako dve hodiny som sedel ako prikovaný, pohltený mrazivou atmosférou začiatku sedemdesiatych rokov. Martinské hviezdy (Jana Oľhová, Ján Kožuch) a ich mladší kolegovia (Dano Heriban, Lucia Jašková) hrali opäť vynikajúco, neexhibovali, nerušili, nechali vyniknúť text, atmosféru a citlivú réžiu. Pri záverečnej scéne pohrebu, pod dozorom štátnej bezpečnosti, som si ukrutne živo spomenul na vlastný strach, keď sa jednu noc v druhej polovici novembra 1989 na vysokoškolskom internáte v Mlynskej doline rozšírila (nakoniec nepodložená) správa, že eštebáci prehľadávajú izby a berú študentov. Kŕč v bruchu mi pripomenul, že silné divadlo vyvoláva silné emócie. O to väčšie uznanie patrí profesorovi Felixovi, ktorý na inkriminovanom ostro sledovanom pohrebe rečnil, vedomý si toho, že tak ako v päťdesiatych rokoch, aj teraz si tým vyslúži vyhodenie z univerzity. Tak sa samozrejme aj stalo. Nebohý Ján Rozner s martinskými divadelníkmi podali o týchto samozrejmostiach, ktoré nie tak dávno boli súčasťou našich životov, obdivuhodné svedectvo.

V súvislosti s knihou 7 dní do pohrebu som zažil niekoľko iných zaujímavých momentov. Príbeh sa odohráva v Bratislave na Vlčkovej ulici, na ktorej som iba o niekoľko domov ďalej vyrastal. Nezávisle na tom moji príbuzní z Banskej Bystrice roky chodievali navštevovať "pani doktorku Jesenskú", mne vtedy neznámu osobu, z ktorej sa pri čítaní vykľula neosobná a trochu záhadná "švagriná". Moja mama je prekladateľka ocenená Cenou Zory Jesenskej. A keď som sa manžela mojej krstnej mamy, ktorý tak ako rodina Jesenských pochádza z Martina, pred niekoľkými rokmi opýtal, či o vtedy čerstvo vydanej Roznerovej knihe počul, lakonicky odpovedal: "Hej, bol som na tom pohrebe." Aj pre tieto detaily mám rád mikrokultúru tohto mesta a tejto krajiny, v ktorej sa každý s každým pozná.

Na záver sa patrí dodať, že predstavenie 7 dní do pohrebu mohlo bratislavské publikum vidieť vďaka kvalitne obsadenému festivalu Nová dráma, ktorý v réžii Divadelného ústavu od roku 2005 ponúka divákom najlepšie slovenské inscenácie posledného roka.

A celkom na záver to, že v deň predstavenia bolo presne 7 dní do pohrebu známeho Bratislavčana, scénografa a kostýmového výtvarníka Milana Čorbu.

Tomáš Hasala

Tomáš Hasala

Tomáš Hasala

Bloger 
  • Počet článkov:  15
  •  | 
  • Páči sa:  0x

V roku 1995 som spoluzakladal internetový rezervačný portál Limba.com, ktorý ma živí dodnes. 4 roky som bol prezidentom Slovenskej asociácie cestovných kancelárií, od jesene 2014 sa venujem rozvoju talentovaných mladých ľudí ako riaditeľ neziskovej organizácie Nexteria. Zaujímam sa o literatúru, divadlo a výtvarné umenie, príležitostne píšem aj o cestovaní, ekonomike a politike. Mám rodinu a rád žijem v Bratislave. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu