* tvrdia, že väčšinu svojich problémov dokážeme riešiť lepšie sami než s povinnou účasťou štátu
* sú presvedčení, že dobrovoľné občianske iniciatívy majú väčší intelektuálny a akčný potenciál než osvietené štátne komisie a ministerskí úradníci
* vedia, že štát by sa vôbec nemal miešať do podnikania, pretože súkromnému sektoru konkurovať nevie, míňa pritom spoločné zdroje a vytvára obrovský priestor pre korupciu
* uznávajú, že školstvo a zdravotníctvo by lepšie a v konečnom dôsledku aj lacnejšie fungovali na báze súkromného podnikania, a to aj napriek zisku, ktorý k podnikaniu patrí (a že výsledkom by okrem vyššej efektivity a kvality bola aj väčšia pestrosť ponuky, v školstve viac tvorivosti detí a väčšia zaangažovanosť rodičov, v zdravotníctve zas konečne menšia korupcia)
* súhlasia s tým, že kultúra a umenie by boli zdravšie, keby neboli (niekedy tak pohodlne) závislé na štátnych dotáciach a rozhodnutiach úradníkov
* vidia, že veľká časť štátnych regulácií snahou (zhora) o vyriešenie jedného problému vytvára nové a ešte väčšie problémy, a preto je najrozumnejšie zrušiť ich, a spolu s nimi aj celý rad inštitúcií, ktoré vznikli iba na ich aplikovanie a kontrolovanie
* dospeli k názoru, že všetky takto ušetrené peniaze netreba použiť na iné regulácie a iné inštitúcie, ale na zásadné zníženie daní, t.j. ponechanie rozhodovania o našich peniazoch nám, občanom.
Nájde sa dosť ľudí, ktorí na teoretickej úrovni s týmito "extrémistami" súhlasia. Ale iba dovtedy, kým sa všeobecne znejúce vety nezačnú rozmieňať na drobné. Pri prvom návrhu na zrušenie konkrétneho zákona a prepustenie konkrétneho úradníka nastúpi zdesenie, u otvorenejších iba pochybnosti a obavy. Ten, kto napriek vysloveným obavám zotrvá vo svojom presvedčení, že moc štátu a jeho úradníkov nestačí kritizovať, ale treba ju naozaj okliešťovat a nahrádzať slobodnou iniciatívou, dostáva nálepku "extrémistu" (v lepšom prípade naivného, nereálneho rojka).
Pre objektívnosť treba povedať, že nejde o špecifikum Slovenska, dokonca ani postkomunistického bloku. Podobné predsudky posilňované tragickou tradiciou politickej korektnosti sú charakteristické pre celú Európu povojnoveho obdobia. To nie poľahčujúca okolnosť, naopak, len o dôvod viac na obavy o budúci vývoj.
Výsledok našich postojov k odvážnejším myšlienkam totiž môžeme vidieť okolo seba: stále drahší štátny aparát stále častejšie určujúci, čo je pre nás dobré a čo nie, viac a viac úradníkov strážiacich dodržiavanie čoraz početnejších vyhlášok a zákonov, väčši priestor pre korupciu, menší priestor pre osobnú iniciatívu meniť veci k lepšiemu, atď atď atď...
Nariekame, nariekame, ale nechceme vidieť, že za tento stav sme zodpovední my sami.
Som rád, že v mojom okolí "extrémisti" ešte nevymreli. A pevne verím, že moje deti už budú extrémistami nazývať tých skutočných.
Tomáš Hasala
Extrémisti medzi nami
Slovensko je zvláštna krajina. Extrémistami nazývame nielen rasistov, náboženských fanatikov a komunistických nostalgikov, ale aj ľudí, ktorí