Ministerstvo upadajúceho školstva

Autor: Tomáš Hasala | 16.12.2015 o 23:34 | Karma článku: 6,42 | Prečítané:  938x

Minulý týždeň som bol ako zástupca občianskej iniciatívy A Dosť! pozvaný na diskusiu so stredoškolákmi. Témou diskusie bola kríza slovenského školstva.

Potešilo ma, že kríze ako takej sme nevenovali veľa času, mojím hostiteľom bola rovnako zrejmá ako mne. Oveľa zaujímavejšia bola pre nich aj pre mňa otázka, ako je možné, že sme vzdelávanie nechali na Slovensku padnúť tak hlboko, a ešte viac, ako to vieme zmeniť. (A či je zmena vôbec možná, keď oblasť vzdelávania ostala tak nepochopiteľne nedotknutá búrlivým vývojom, ktorým za posledné dve desaťročia prešli ostatné oblasti nášho života.)

Študenti akceptovali môj argument, že za alarmujúci stav nemôžeme viniť iba politikov. Tí len plnia spoločenskú objednávku, a tá tu jednoducho nebola. Vzdelávanie v ére samostatnosti nikdy nebolo témou volieb, nikdy nebolo témou spoločenského diskurzu, vo verejnej diskusii ako keby neexistovalo. Nečudo teda, že školstvo vždy bolo rezortom "do počtu", či bola pri moci ľavica či pravica, a z toho istého dôvodu bol možný aj čudesný fakt, že 10 zo 17 ponovembrových ministrov školstva bolo vo funkcii menej ako rok (skúste si predstaviť firmu s takýmto manažmentom).

Už trochu znepokojenejšie brali logické pokračovanie mojej argumentácie, že prinajmenšom rovnakú vinu ako politici nesú vzdelaní ľudia, ktorí by mali rozumieť dôležitosti vzdelania, a hlavne tomu, že zaostávanie v oblasti vzdelávania môže mať pre budúcnosť krajiny tragické dôsledky. Kto iný ako vzdelaní ľudia mal tému vzdelávania priniesť do verejnej diskusie? (O to absurdnejšie vyznieva, keď vzdelaná vrstva za alarmujúci stav našich škôl, od materských až po vysoké, viní populistické strany, ktoré veľmi citlivo reagujú práve na pohyby verejnej mienky.)

Aké je teda riešenie tejto situácie? Ako prebudiť vzdelaných ľudí, aby sa ozvali?

Pomôckou by mohlo byť zamyslenie sa nad príčinami súčasného stavu. Ako je možné, že sme ticho, keď naše základné školy dôrazom na memorovanie a zastaranými učebnými metódami bolestne pripomínajú tie, ktoré si pamätáme z 80-tych rokov? Keď stredné školy podľa všetkých ukazovateľov z roka na rok znižujú svoju úroveň? Keď slovenské vysoké školy svojou podpriemernosťou vyháňajú tisíce najnadanejších maturantov do susedeného Česka, odkiaľ sa mnohí z nich nevracajú?

Hlavnú príčinu vidím v našej pasivite, ľudskej a predovšetkým občianskej, v slabej úrovni kritického myslenia a v minimálnej angažovanosti vzdelaných ľudí vo verejnej diskusii. (Príčiny týchto javov zas vidím v kombinácii dedičstva komunizmu, slabej tradície vzdelanosti a občianskej zodpovednosti, ako aj v pretrvávajúcej nemilej mentalite sťažovania sa bez aktívneho pokusu o zmenu.)

Ako teda rozhýbať slovenských vzdelancov k činu, alebo aspoň k diskusii? Možno by na úvod pomohlo pomenovať veci pravými slovami. Napríklad takto:

My na Slovensku pokladáme 600-eurový čistý plat učiteľa za primeraný. A to napriek tomu, že pri takomto finančnom ohodnotení sú učitelia (najmä v mestách) nútení hľadať si popri učení iné zdroje príjmov, ktoré ich odpútavajú od učenia našich detí. Nevadí nám to, školy nepovažujeme za dôležité. Uvedomujeme si, že takéto finančné ohodnotenie vedie k tomu, že na pedagogické fakulty sa hlásia väčšinou slabí absolventi stredných škôl. Zrejme si hovoríme, že nám nebude vadiť, keď naše deti budú učiť podpriemerní absolventi. Od väčšiny učiteľov pri tomto finančnom ohodnotení v podstate nič neočakávame, ani to, aby naše deti niečo naučili, ani to, aby pre ne boli vzormi. Netrápi nás, že slovenské vysoké školy nedokážu konkurovať regionálnym univerzitám susednej, tiež postkomunistickej krajiny (Brno, Olomouc, Opava), na ktoré odchádza veľká časť našich najtalentovanejších maturantov. Nijako zvlášť nám nevadí, že naše deti vychováme v rodine, v materskej, základnej a strednej škole a po maturite im povieme, že sme sa rozhodli nedať im na Slovensku kvalitné vysokoškolské vzdelanie a vyháňame ich do Česka a do ďalších krajín, kde si nájdu prácu, partnerov a dobré podmienky na život. Takto to je, takto nejako to chceme.

Zdá sa vám to absurdné? Mne určite, ale presne na tomto sa na Slovensku momentálne ticho zhodujeme. Keď si to konečne takto jasne a otvorene povieme, môže to byť prvý krok k tomu, aby sme sa konečne zobudili.

A dovtedy navrhujem príslušné ministerstvo premenovať na Ministerstvo upadajúceho školstva. Bude to určite poctivejšie.

Tomáš Hasala

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?