Moja Štiavnica

Autor: Tomáš Hasala | 16.8.2013 o 22:49 | Karma článku: 11,12 | Prečítané:  1399x

Banská Štiavnica je pre mňa jedinečným miestom. S rodinou sa sem vraciame podľa možnosti každý rok. Dom, ktorý si prenajímame, je vlhký a jeho opravy nie sú ani v polovici, ale má devízu nad všetky ostatné: veľkú záhradu s neuveriteľným výhľadom na celú Štiavnicu. A historické centrum je doslova na dohodenie kameňom.

Rok čo rok sa nevieme vynadívať na dokonalý urbanizmus prepájajúci mesto s prírodou, ktorá tu nie je vytlačená mimo hraníc, ale je kľúčovým mestotvorným prvkom. Lesy, strmé lúky, dobre utajené tajchy a všadeprítomné kopce patria k Banskej Štiavnici rovnako ako pamiatky, ktoré postupne vstávajú z popola úpadku baníctva a neschopnosti centrálne riadenej socialistickej ekonomiky nájsť unikátnemu historickému celku novú náplň.

Banská Štiavnica je mestom výhľadov. Vďaka kopcovitému terénu sa neustále menia a ponúkajú novú, často prekvapivú perspektívu. Fascinuje ma pohľad na veže radnice a Starého zámku z uličky tesne nad synagógou s osobitou kulisou štiavnických kopcov, ktoré nie sú v diaľke, ale na dosah, ich lesy sa doslova dotýkajú hradieb. Alebo pohľad zhora na členité strechy impozantných budov hlavného námestia, spomedzi ktorých sa vynára najväčší morový stĺp v strednej Európe. Alebo pohľad na to isté námestie zdola, na jeho neobvykle strmé stúpanie. O chvíľu znovu baroková veža Starého zámku, ktorej mohutná cibuľová strecha je pri pohľade z prístupovej cesty tak blízko, až vyráža dych. Na susednom svahu akoby na načiahnutie rukou Klopačka s Novým Zámkom, ktoré tiež v rôznych priehľadoch a z rôznej výšky budia celkom odlišný dojem.

Banská Štiavnica sa s návštevníkom hrá. Okrem hlavných ciest mu ponúka spleť chodníkov, skratiek a strmých schodísk, často na hranici použiteľnosti. Odmenou sú nové a nové zákutia a perspektívy. Dolná a Horná Ružová ulica, Botanická záhrada s veľkomestskými budovami banskej a lesníckej akadémie, Resla, staré vodné nádrže v bezprostrednom dotyku mesta. A nad tým všetkým - Kalvária, jedinečná, rozprávková, zároveň symbolizujúca, koľko energie ešte bude obnova celého banskoštiavnického zázraku stáť.

Ďalším špecifikom tohto nemecko-slovensko-židovsko-maďarského mesta je harmónia, v ktorej tu spolužijú historické budovy rôznych slohov. Až do príchodu socializmu je v Banskej Štiavnici cítiť rešpekt k estetike a proporciám architektúry vybudovanej v predchádzajúcich obdobiach. Nebyť jaziev povojnového vývoja, povedal by som, že v Banskej Štiavnici je všetko presne na svojom mieste, a to v miere, ktorá je pre mňa a moju manželku trvalým, intenzívnym zážitkom. A jazvy... sú tu, hlboké až do plaču, ale pomaly sa zacelujú.

Najpríjemnejším prekvapením však pre nás každoročne nie sú nové a nové opravené budovy. Tešíme sa z ducha dnešnej Štiavnice, umeleckého a slobodomyseľného, ktorý sem priťahuje zaujímavých ľudí. Nemá zmysel horekovať nad tým, že väčšina z nich sú prišelci z rôznych končín Slovenska a sveta. Napokon aj Nemci, ktorí vybudovali podstatnú časť štiavnického bohatstva, tu kedysi na začiatku boli cudzincami. História je dostatočne bohatá na zákruty a nečakané rozuzlenia, snáď aj obnova Banskej Štiavnice bude jedným z nich.

Mám rád príbehy Banskej Štiavnice, osobitne tie, ktoré narúšajú obraz mesta utopeného v stredoslovenských kopcoch bez kontaktu s ďalekým svetom. Všetci poznajú ten o prvej banskej akadémii v Európe a o unikátnom systéme tajchov - mimoriadnom technickom diele miestnych inžinierov, ktoré vznikalo v čase, keď priemyselná revolúcia aj v najvyspelejších častiach Európy iba klopala na dvere.

Známy je aj príbeh bulharského cára Ferdinanda I. z rodu Coburgovcov, ktorý prežil podstatnú časť svojich neskorých rokov na panstve v susednom Antole.

Ale inšpirujúcich príbehov má Banská Štiavnica oveľa viac. Tento rok som si sem priniesol knihu spomienok štiavnického rodáka Antona Hykischa Moja Štiavnica (Marenčin PT, 2012). Potešíl ňou nielen milovníkov Banskej Štiavnice, ale všetkých, ktorých zaujíma pohľad na históriu XX. storočia v našich stredoeurópskych končinách. Pohľad priznane zaujatý, sympatizujúci, citový. Zacitujem z jedného z mnohých príbehov tejto knihy:

"Život Tibora Uškrta, študentského majstra v stolnom tenise a v šachu, bol búrkou, obrazom života generácie, ktorá čelila výzvam dvoch totalitných režimov. V mene zásad európskej civilizácie a kresťanstva odmietol spoluprácu s komunistami, s argumentom, že títo dobromyseľne dôverujú načisto chybným ideám. Ako univerzitný študent v roku 1946 spôsobil v Bratislave škandál. Na predstavení s Slovenskom národnom divadle zorganizoval protestnú akciu študentov. Študenti prerušili predstavenie Moliérovho Tartuffa a Tibor Uškert predniesol plamennú reč proti zneužitiu francúzskeho klasika na útok proti náboženstvu. V mene katolíkov aj evanjelikov sa pýtal dramaturgie, prečo sa dáva na útok proti nebu, keď na tejto zemi sú ohrozené ľudské práva, dochádza k neoprávneným zatýkaniam, potláča sa sloboda slova a teror ohrozuje občanov. Po februári 1948 bol Tibor Uškert vylúčený zo štúdia práv a za dramatických okolností prekročil hranice. Tam zažil druhé sklamanie - z tzv. slobodného sveta. Je mi trápne povedať, konštatoval, že komunisti viac veria vo svoju vec a majú viac idealizmu  ako my kresťania. Diplom získal na Sorbone, neskôr žil v USA, kde sa naďalej angažoval v boji proti totalitným režimom. Charizmatický Uškert sa stal v exile pojmom, ale aj prekážkou rôznym rozvadeným skupinám. Nevyhovoval neoľudáckym prepiatym nacionalistom ani prominentnom bývalých demokratických strán, ktoré zlyhali vo Februári 1948. Mediálnymi aktivitami prekonal desiatky našich exulantov, ktorí sa obmedzili len na náreky alebo nekonečné zabomyšie vojny v emigrantských spolkoch. V publikácii Osobnosti Banskej Štiavnice z roku 2006 nenájdete o Tiborovi Uškertovi ani riadok." (A. Hykischovi sa ospravedlňujem za krátenie, kapitola venovaná Tiborovi Uškertovi má niekoľko strán.)

Podobné príbehy mám rád. Tento sa končí v roku 1991 nečakanou návštevu „živého" Tibora Uškerta u autora knihy. Po dlhé desaťročia bolo stretnutie týchto dvoch bývalých spolužiakov banskoštiavnického gymnázia nepredstaviteľné. Rovnako nepredstaviteľné, ako myšlienka, že spustošená a spustnutá Banská Štiavnica raz začne znovu ožívať.

Keďže svet je malý a Banská Štiavnica ešte menšia, včera sme v novej reštaurácii na Trojičnom námestí stretli starého pána Hykischa. Jeho knihu Moja Štiavnica vrelo odporúčam, príďte si ju sem prečítať. Ale neponáhľajte sa, nepríďte na deň, ani na dva. Má to zmysel, zažijete ducha tohto výnimočného miesta.

Tomáš Hasala

PS: Pre záujemcov na záver informácia: autobiografia Tibora Uškerta vyšla v slovenčine pod názvom Syn dvadsiateho storočia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?