Slovensko - príbeh ako z amerického sna

Autor: Tomáš Hasala | 21.6.2013 o 22:21 | Karma článku: 8,41 | Prečítané:  1068x

K napísaniu tohto blogu ma viedli dva dôvody. Jeden je ten, že v zúfalstve nad súčasným vývojom Slovenska a sveta niekedy zabúdame, aké zaujímavé obdobie Slovensko posledných 25 rokov prežíva. Druhý je podobný. Na Slovensko sa vracajú cudzinci, ktorí tu pôsobili začiatkom deväťdesiatych rokov a s úžasom hľadia na krajinu, ktorá s tou spred dvadsiatich rokov nemá na prvý pohľad skoro nič spoločné. S niekoľkými takými som sa v posledných mesiacoch stretol, a aj vďaka nim som sa na naše nedávne dejiny pozrel trochu inak. Pri tomto pohľade sa Slovensko rokov 1987 až 2012 javí ako príbeh podobný "americkému snu".

Obdobie slovenského úspechu začínam naschvál rokom 1987. Bol to rok vydania prelomovej publikácie Bratislava nahlas, ktorá spôsobom v tom čase nevídaným pomenovala materiálnu a duchovnú krízu reálneho socializmu. Nasledujúci rok 1988 bol zas rokom tzv. sviečkovej demonštrácie, najotvorenejšieho vystúpenia proti komunistickej moci od nástupu normalizácie. Obe tieto výnimočné aktivity (neboli samozrejme osamotené, predstavovali iba špičku ľadovca kresťanského, ochranárskeho a intelektuálneho odporu, ktorý sa v rôznych formách aktivizoval počas celého obdobia povojnového totalitného režimu) znamenali vykročenie z tieňa českého disentu. ale predovšetkým rehabilitáciu nás Slovákov tvárou v tvár dejinám československej komunistickej totality.

Už v nasledujúcom roku 1989 sme zažili nezabudnuteľnú eufóriu z odstránenia nekonečné štyri desaťročia trvajúcej tuposti chránenej ostnatými drôtmi, príchod slobody. Napriek sklamaniam, ktoré nové pomery museli priniesť, išlo o historický moment nadýchnutia, narovnania, príležitosti. A s nimi nástrahy dvoch druhov. Jednak nástrahy vyplývajúce z dedičstva režimu po dve generácie kriviaceho krajinu, mentalitu i charaktery, jednak nástrahy vyplývajúce z novej a nečakane nadobudnutej zodpovednosti za vlastné konanie v drsnom a nie vždy priateľskom svete. Dostali sme dar nemerateľnej hodnoty - možnosť popasovať sa so slobodou a s vlastnou históriou.

Uplynulo iba niekoľko rokov a Slováci spolu s Čechmi dokázali to, čo sa vo vtedajšej (aj súčasnej) Európe javilo ako nemožné - kultivovaný rozchod. Okrem tejto lekcie, ktorá stále nie je dostatočne docenená, vyplynulo z rozdelenia Československa niečo dôležitejšie. Dostali sme druhý veľký dar - možnosť vládnuť si sami, nevyhnutnosť prestať s vyhováraním sa na krivdy cudzej vlády, príležitosť naliať si čistého vína, že sme oproti Čechom skoro vo všetkom pozadu. Toto vynútené poznanie bolo nepríjemné, ale natoľko liečivé, že dnes sa s Čechmi už ani veľmi neporovnávame, konečne sa zaoberáme sami sebou.

(V oboch prípadoch zámerne píšem "dostali sme", a nie "vybojovali sme". Dejiny sú kruté, voči malým národom osobitne, a ani jeden z týchto darov by sme nemali, nebyť mimoriadne prajnej mocenskej konštelácie vo vtedajšom svete. Napriek tomu môže byť energia, ktorú sme v oboch prípadoch zažili, zdrojom budúcej sily.)

Tento pozoruhodný príbeh pokračoval ďalej. V rokoch nasledujúcich po osamostatnení sme sa učili spravovať svoje veci sami. Súčasťou tohto učenia, asi celkom prirodzene, bol aj zápas s pokušeniami zneužívania moci. Hoci kľukato, bolestivo a s obeťami, aj tento zápas Slovensko zvládlo, samé a bez pomoci, vďaka čomu vyšlo zo skúšky posilnené. Nie je náhoda, že sa onedlho dokonca na niekoľko rokov stalo vzorom pre krajiny celého regiónu. Ruku na srdce - kto by sa bol odvážil na niečo také pomyslieť v provinčnom Slovensku topiacom sa v marazme osemdesiatych či v priebehu divých deväťdesiatych rokov?

Výsledkom je krajina, ktorá sa s tou spred roka 1987 nedá takmer v ničom porovnať. Zničené centrá miest rozkvitli, úradníci za okienkom nás už tak často neokrikujú (v súkromných firmách sa zamestnanci dokonca učia byť milí), po Európe sa pohybujeme bez pasu, dobre zarábajú kvalifikovaní inžinieri a nie pumpári či mäsiari. Popri tom sa učíme nepodceňovať sa, zaujímať sa o svoju históriu, kultúru a ľudí (aj keď to ide tak strašne ťažko a tak strašne pomaly).

Ak sme stále nespokojní s našou životnou úrovňou a stavom verejného života (to teda sme, a častokrát oprávnene!), nie je to chyba nového režimu, ale daň za 40 rokov totality, ktorá v najrôznejších viac či menej rafinovaných formách ešte vždy ovplyvňuje naše fungovanie všade, kam sa len pozrieme.

Tento príbeh nečakaného a nikým nepredpovedaného úspechu je však ohrozený. Predbežne končí v roku 2012. Či bude pokračovať a stane sa skutočným naplnením amerického sna o vypracovaní sa úplne zdola k zaslúženému úspechu, závisí od toho, ako si poradíme s ďalšími troma skúškami.

Prvou je skúška zoči-voči našim vlastným silám ohrozujúcim slobodu. Keďže ešte neprešlo biblických 40 očistných rokov, Slovensko stále ovládajú mafiánske štruktúry s koreňmi v predchádzajúcom totalitnom režime. Ak sa v určitých momentoch zdalo, že sú na ústupe, od roku 2012 im doba zase praje.

Druhou je skúška zoči-voči ničivým silám moderného štátu, ktorý sa už aj v západnom svete stáva neprehľadným a neriaditeľným molochom. Jeho chápadlá zasahujú do všetkých oblastí života, dusia tvorivosť a osobnú iniciatívu, vysávajú energiu potrebnú na prirodzený rast (ekonomický, ale aj duševný a spoločenský). Nezvládnuteľné dlhy sú jeho logickým vyústením.

Treťou je skúška zoči-voči súčasnému konceptu európskej byrokratizácie a centralizácie, ktorá je najväčším ohrozením nadovšetko cennej myšlienky priateľského spolužitia európskych národov. Problémy eurozóny sú len špičkou ľadovca prezrádzajúcou rozsah problému. Rozpad, ktorý eurozónu s veľkou pravdepodobnosťou čaká, môže, žiaľ, v zúfalej snahe zachrániť situáciu centralizačné tendencie ešte urýchliť, a keďže ide o projekt umelý a neživotný, protirečiaci ekonomickým zákonitostiam aj povahe Európy, výsledkom môže byť úplný kolaps.

Začal som optimisticky, sumarizáciou úspechu slovenského štvrťstoročia. Želal by som si aj skončiť optimisticky. Žiaľ, výzvy, ktorým čelíme, sú najmenej také hrozivé, ako boli tie pred 25 rokmi, možno dokonca hrozivejšie. Ale predsa len máme stojac pred nimi jednu výhodu - práve nečakanú skúsenosť uplynulých 25 rokov. Snáď aj preto má pomenovávanie a pripomínanie si našich úspechov zmysel.

Tomáš Hasala

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?