Dostojevského bratia

Autor: Tomáš Hasala | 11.6.2013 o 23:16 | Karma článku: 7,38 | Prečítané:  506x

Filmové a divadelné adaptácie ruskej románovej klasiky sú vo svete aj na Slovensku, zdá sa, v kurze, čo je pre nás divákov príjemná správa. A to špeciálne v prípade Dostojevského, ktorý svojou filozofickou hĺbkou netradične kombinovanou so živosťou postáv, majstrovským tempom, ako aj zmyslom pre špecifický humor a fantastično ponúka filmu a divadlu jedinečnú príležitosť na veľkú hru s divákom. V súčasnosti si v Bratislave môžeme pozrieť dokonca dve divadelné adaptácie jeho románov - v Astorke Idiota a v činohre SND Bratov Karamazovovcov (a pre úplnosť - v Mestskom divadle Žilina ešte aj Zločin a trest).

S potešením konštatujem, že lístky na Bratov Karamazovovcov bolo treba zháňať. Je síce tesne po premiére (tá bola 13. apríla), ale vypredať (pri)veľkú sálu činohry náročným predstavením si napriek tomu zaslúži pochvalu. Rovnako ako dramaturgia činohry SND, ktorá si na takýto ambiciózny projekt trúfla.

Nebol som určite sám, kto si kládol otázku, akého prekvapenia sa dočkáme pri adaptácii románovej predlohy do divadelnej podoby. Po nedávnych skúsenostiach sa totiž Bratia Karamazovovci mohli odohrávať napríklad na Južnom póle. Prekvapenia sa našťastie nekonali (samozrejme že preháňam, lebo od Romana Poláka, ktorý sa na dramatizácii podieľal, som zbytočné excesy tohto typu naozaj neočakával). Adaptácia je mimoriadne verná, čo je vzhľadom na kvalitu predlohy pozitívne. Finálny výsledok, žiaľ, miestami stráca napätie a tempo, čo netreba pripisovať dĺžke predstavenia (ani 4 hodiny nemusia byť pre diváka veľa, keď ide o Dostojevského s jeho rozmanitosťou štýlu a unikátnou schopnosťou udržiavať a stupňovať napätie). Príčinu by som hľadal skôr v réžii - toto nebol Roman Polák, autor skvelých Kentaurov (Astorka), režisér vynikajúceho Ivanova (SKD Martin), toto bol Roman Polák neveľmi vydarenej Anny Kareninovej. Aj keď boli Bratia Karamazovovci oproti nej po všetkých stránkach lepší, réžia tohto predstavenia bola nevýrazná, bez chuti a bez zápachu. Nepotešila, hoci, a to treba zdôrazniť, predstavenie ani nepokazila.

Záhadou mi ostáva výber hercov. Už pri Anne Kareninovej som si hovoril (a nebol som sám), že voľba Zuzany Fialovej bola jednou z veľkých slabín tejto inscenácie (žiaľ, nemal som možnosť vidieť alternáciu so Slávkou Halčákovou). Nič proti Zuzane Fialovej, jej výkon som s radosťou ocenil vo viacerých kvalitných inscenáciach (nedávno napríklad v inteligentnej komédii Shelagh Stephensonovej Pamäť vody), ale na úlohy ruských osudových žien jednoducho nemá (čo vlastne? dostatočnú vážnosť, hĺbku?) Presne rovnako to bolo, žiaľ, aj v prípade Kateriny Ivanovny. Podobne rušivo na mňa miestami pôsobil Tomáš Maštalír (ktorého mám vyslovene rád, najmä v komediálnych úlohách), ktorý v najdramatickejších situáciach pôsobil nedôveryhodne a miestami dokonca komicky. Aj v tomto prípade platí, že na úlohu rozumového Ivana Karamazova sa jednoducho nehodil.

Nerád by som sa však príliš dlho zaoberal kritickým hodnotením hereckých výkonov, pretože oveľa viac bolo tých pozitívnych. Veľmi príjemne ma prekvapil Dušan Jamrich, ktorý vo vďačnej úlohe starého chlípnika Karamazova konečne nebol iba dobrý, ale tento raz patril medzi hercami k najvýraznejším. Postavy Aľošu Karamazova sa uveriteľne a sympaticky zhostil Alexander Bárta (chýbal mu azda len Aľošov románový radostný svit v očiach). Režisér mal tiež šťastnú ruku pri voľbe Ľuboša Kostelného do úlohy Smerďakova - Kostelný opäť potvrdil, že je univerzálnym hercom, ktorý dokáže zvládnuť pozoruhodnú paletu dramatických postáv. Osobitne treba réžiu pochváliť za postavu Chochlakovovej, ktorej bravúrne rozvinutá Dostojevského irónia dodala inscenácii potrebný kontrast a vtip - v podaní koho iného ako Jany Oľhovej. Už tradične sa veľmi dobre pozeralo na Ivana Romančíka v úlohe starca Zosimu, svoj kvalitný štandard ako obvykle odohrali Táňa Pauhofová, František Kovár či Szidi Tobias. Aj vďaka nim si divák celkovo prišiel na svoje.

Nejasným je pre mňa herecký výkon Milana Ondríka v kľúčovej úlohe posledného z bratov, Dimitrija Karamazova. Milan Ondrík už svojím nezmyselným kričaním pokazil Shakespearovho Coriolana, ale vtedy nebol sám, v tej nešťastnej hre hrali zle všetci dobrí herci. Vtedy som nad týmto mladým hercom v hlavnej úlohe krútil hlavou, bola to však chyba. Milan Ondrík nepochybne predstavuje sľubný, originálny typ - keď je vo svojej koži, dokáže excelovať, ako napríklad v príjemnom slovenskom filme Tigre v meste. Aj ako Dimitrij mal výborné momenty, najmä vtedy, keď bol prirodzený a zabudol deklamovať neprirodzene hlbokým hlasom. Neviem aký bol zámer tejto štylizácie, ktorá nepochopiteľne a rušivo kontrastovala s charakterom divej, autentickej postavy. Našťastie aj v tomto prípade platí, že kvalita Dostojevského predlohy nedostatky v dostatočnej miere prekryla.

A teraz k téme, ktorá mi prichodí dôležitejšia ako kvalita konkrétnej inscenácie. Zle sa pozerá na to, keď skúsení herci ako Ján Gallovič hrajú komparz (scéna v krčme), prípadne keď herečka formátu Anny Javorkovej vyjde na javisko v nezaujímavej epizódnej úlohe. Nejde mi teraz o poľutovanie týchto hercov s nevyužitým potenciálom (napokon sami sú strojcami vlastného osudu), absurdné je to skôr v kontexte notorického sťažovania sa na nízke mzdy hercov SND, ktoré ich majú nútiť svoj talent drobiť medzi "umenie" a "seriály". Keby činohra SND nezamestnávala desiatky hercov (neverili by ste, kto všetko je na výplatnej listine činohry), ktorých potom ako z núdze cnosť využíva na nezmyselne nákladné produkcie s množstvom vedľajších postáv, mala by dosť peňazí na to, aby jej kľúčoví herci boli dobre zaplatení. Ako v mnohých iných prípadoch, aj tu zle nastavený systém plodí pokrivené riešenia. Je naozaj peňazí tak málo, keď špičkoví herci môžu hrať epizódne úlohy? Lenže obávam sa, že riaditelia SND popri vyplakávaní nad nedostatkom financií na takéto úvahy nemajú čas.

Záver? Ak ste Bratov Karamazovovcov nevideli, choďte si ich pozrieť. Počas 4 hodín presvitá Dostojevskij dostatočne veľa na to, aby ste strávili zaujímavý večer.

Tomáš Hasala

PS: Milovníkom Dostojevského odporúčam veľmi zaujímavú knihu Spomienky jeho druhej manželky Anny Grigorievny Dostojevskej (vydavateľstvo Európa, 2009), ktorá odhaľuje mnohé prekvapivé zákutia Dostojevského života a vskutku netradičného spôsobu písania. Je rovnako tragická a vtipná ako Dostojevského romány. Radosť čítať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?