Zrušíme Slovenské národné divadlo?

Autor: Tomáš Hasala | 30.4.2013 o 23:16 | Karma článku: 10,52 | Prečítané:  1848x

... alebo aspoň jeho činohru? Ešte nikdy som nebol tak blízko tomu, aby som za takýto návrh zdvihol ruku. Dôvodov sa núka hneď niekoľko, jeden však momentálne vytŕča: nekvalita.

Činohru SND navštevujem pravidelne zhruba 20 rokov a som jej veľkým fanúšikom (oprava - som veľkým fanúšikom divadla, a keďže v Bratislave je divadiel žalostne málo, často som odkázaný na produkciu najväčšieho štátneho divadla). Ako pravidelný a asi dosť náročný návštevník som zmierený s tým, že skutočný divadelný zážitok je vec sviatočná, ktorá sa "udeje" raz, maximálne dvakrát za rok. Svet divadla pokladám za magický, vyžadujúci pokoru, takže viem byť trpezlivý a nejaký čas dokážem tolerovať priemer. A keďže viem, že "štátne" znamená "strnulé" a "problematické", neočkávam ani od prvej štátnej scény, že bude nositeľom invenčnosti. Ale čo je veľa, to je veľa.

Posledné tri návštevy činohry SND boli pre mňa a moju manželku utrpením. Predkrmom boli "Oblaky" - antická hra, ktorá svojím sloganom "Myslite na budúcnost - investujte v Grécku" sľubovala minimálne vtip a intelektuálny zážitok. Ten sa však nekonal. Divadelný odvar bol taký riedky, že by plnohodnotne naplnil najviac ak 10-minútovú epizódu. Na výtvarne vcelku zaujímavo riešenom javisku si podávali ruky nuda, nezáživnosť a nenápaditosť (dobrým poznávacím znakom slabého textu či režijného konceptu je to, že aj kvalitní herci tápajú a hrajú ako keby každý pre seba). Moje sklamanie bolo o to väčšie, že predstavenie režíroval predstaviteľ mladšej generácie režisérov Martin Čičvák, ktorý do slovenského divadla nie tak dávno vniesol čerstvý vietor. Toto? žiadalo sa mi povedať, keď padla opona - TOTO malo stačiť?

Hlavným chodom našej neslávnej národnodivadelnej trilógie bola marketingovo vďačná a vďaka populárnemu obsadeniu mediálne perfektne pokrytá adaptácia románu amerického spisovateľa Horace McCoy "Aj kone sa strieľajú", ktorá okrem tanečnej šou - kulisou príbehu je nekonečný tanečný maratón - sľubovala aj (či skôr predovšetkým) vážne témy. Tie však dramaturg s režisérom akosi vynechali, prípadne na nepoznanie sploštili. A čuduj sa svete, nekonala sa ani šou (nič proti nej, dobrý tanec môže byť vynikajúcim divadlom). Vôbec som nepochopil, čo bolo zámerom tvorcov tejto inscenácie, v ktorej ani jedna postava nedostala príležitosť rozvinúť naplno svoj charakter a ani jeden herec nedostal príležitosť rozvinúť naplno svoje umenie. Spokojní odchádzali iba tí, ktorí si prišli prezrieť svojich obľúbených seriálových hrdinov "naživo". To je však žalostne málo, najmä pri adaptácii slávnej predlohy, ktorá práve ambíciou rezať do živého vzbudila v čase svojho vzniku značný rozruch.

To najhoršie nás však ešte len malo čakať - nádejné a vskutku reprezentatívne trojchodové menu (antická, americká a ruská klasika) skompletizoval dezert v podobe opätovnej inscenácie lyrickej "Čajky" (na doskách SND bola inscenovaná relatívne nedávno - v roku 1999). Český režisér David Drábek si povedal, že Čechov (práve Čechov, ktorý tak predstihol svoju dobu...) nie je pre dnešného diváka dostatočne zaujímavý a preto ho treba trochu ozvláštniť. Prišiel s vynikajúcim nápadom - dej Čajky sa nebude odohrávať na ospalom ruskom vidieku, ale v krajine Eskimákov! Mal som spozornieť už vtedy, keď som sa o tom dozvedel - a veru som aj spozornel. Nanešťastie som si prečítal celý rad oslavných recenzií, ktoré otupili môj sedliacky inštinkt (sľubujem, že už nikdy neuprednostním zasvätené desaťriadkové recenzie pred intuíciou zdravého sedliackeho rozumu.) Ak by sa niekto čudoval, či bol takýto tvorivý posun naozaj účelný, režisér mu v bulletine vysvetlí, že "Kontrast mezi metropolí, v tomto případě Moskvou, a venkovem dnes nepociťujeme jako silný. Naproti tomu kontrast moskevského Ruska a inuitského lovce tuleňů z konce světa, to je i dnes vnímáno jako střet kultur." Tak veľmi som sa v divadle už dávno netrápil - príšerná scéna, smiešne kostýmy, umelé výstupy (Jozef Vajda, ktorý vie byť skvelý, keď má dobrú úlohu, vyjde na javisko a dramatickým hlasom prednesie mýtus Inuitov o zrode sveta - striasalo ma, ale nie arktickou zimou). Výsledok - režisérovým egom dokonale zabitý Čechov. Bolo by to trápne aj ako študentské predstavenie, ale tam by aspoň mohlo zaznieť ospravedlnenie, že režisér a súbor sa hľadajú a kým si nájdu profesionálne pôsobisko, snáď sa aj nájdu.

Len aby bolo jasno - vôbec mi nevadí, keď naši herci vylepšujú svoje rodinné rozpočty hraním v seriáloch. Ak ako tzv. celebrity pritiahnu do divadla nových divákov, považujem to dokonca za obojstrannú výhru (lebo nenavrávajme si, bratislavská málopočetná ponuka divadelných predstavení je predovšetkým vizitka nás - divadlo ignorujúcich divákov). Tri zážitky, o ktorých píšem, nemajú ako spoločného menovateľa slabé herecké výkony - tie boli iba sprievodným javom bezradnej dramaturgie a ešte bezradnejšej réžie.

Čiže - činohru SND navrhujem zrušiť. A ušetrené peniaze (podľa oficiálnych údajov si SND zarobí iba okolo 10% svojich príjmov zo vstupného - dobré, nie?) prerozdeliť nasledovne:

1. Časť mimobratislavským divadlám (vždy je pre mňa zážitkom, keď do Bratislavy zavíta niektoré z takzvaných "vidieckych" divadiel - tiež dobrý názov, nie? - ktoré o svojho diváka a podmienky na svoju prácu musia bojovať o trochu viac)

2. Časť na granty, ktoré pôjdu nie na platy súborov, ale na konkrétne predstavenia (kým SND roky rokúce narieka nad tým, ako málo financií dostáva, na skutočnú finančnú podvýživu zanikla pozoruhodná Stoka, a o tej sa na rozdiel od iných aspoň vie, že existovala)

3. Časť iným umeleckým odborom - napríklad na umelecký preklad, v ktorom je slovenská realita taká, že keď si prekladateľka legendárneho Hľadania strateného času Marcela Prousta spočítala, koľko týmto kultúrno-umeleckým počinom zarobila na hodinu, vyšlo jej 22 Sk - áno, v prepočte 0,73 Eur

4. ... a najväčšiu časť - na splatenie štátneho dlhu, ktorý už dnes máme na hlavu vyšší ako Poliaci a Česi. Viem, že to ešte stále znie ako dobrý vtip, ale raz ho naozaj bude treba zaplatiť.

Na záver tohto blogu by som sa rád poďakoval mladej režisérke Júlii Rázusovej, vďaka ktorej som pred niekoľkými rokmi spolu so stovkou spoludivákov zažil osviežujúco-hypnotizujúci divadelný koncert (Tolstého Živá mŕtvola), jeden z najlepších v mojom diváckom živote. Napíšem o ňom samostatný blog, pretože práve vďaka takým predstaveniam sa oplatí trpezlivo čakať. Zatiaľ prezradím iba detail - išlo o bežné ročníkové predstavenie študentov VŠMÚ. Dobré, nie?

Tomáš Hasala

PS: A celkom na záver, aby to nevyznelo, že štátom financované profesionálne divadlá zo zásady pokladám za umelecky menejcenné - v nedávnom čase sme v nich videli aj skvelé predstavenia, spomeniem aspoň Gazdovu krv v Astorke, alebo Kukuru v Aréne. A samozrejme - Čechovovho Ivanova vo vynikajúcom naštudovaní Slovenského komorného divadla v Martine.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?